- Free U.F.O. MTB Clan Fiľakovo -
 | ||
|
!!! POZOR !!! Sledujte aj odkazovač ohľadom akcií...
Otvorenie sezóny - 6.4.2007 Na najvyšší vrch v okolí... - 14.4.2007 Osamelá jazda... - 21.4.2007 K TV vysielaču - 28.4.2007
Hornohradským... - 1.5.2007 Kostnou dolinou... - 12.5.2007 Kľačanským po búrke... - 13.5.2007 Alternatíva Šikovský - 20.5.2007
Chladný Karanč - 14.10.2007 (cca 41km)
       
The Last Ride Budiná (unofficial) - 6.-7.10.2007 (cca 85km)
                      Salašnikovo - 30.9.2007
      Len tak pred obedom... - 2.9.2007
      Maďarský štek - 1.9.2007 (cca 66km)
    Cestou hrdinov SNP - 29.8.2007
...
        Muránskou mokrou planinou... 12.8.2007
12. august 2007, nedeľa: Nad Európou už druhý deň zúri dažďová smršť. Búrka besnie najviac nad Slovenskom. Ľudia ostávajú doma a z bezpečia svojich obydlí pozorujú vyčíňanie prírodného živla. Počasie, do ktorého nehodno ani psa vyhnať. Fiľakovské UFO emtébé však aj v tento deň malo v ohni dobíjania pohorí svoje želiezka. A to nie hocijaké!!! Traja fešáci, herkulovia novodobých krčmových bájok a mýtov – PREDSEDA, PODPREDSEDA a cyklovzor KUBKO držiac sa pôvodného plánu vyrazili napriek nepriaznivým podmienkam pokoriť Muránska planinu. Akcia začala v motorovom osobnom vláčiku smerujúcom z Fiľakova do Tisovca už v skorých ranných hodinách. Nelenili sme a hneď ako sa vlak pohol, začali sme so zahrievaním našich organizmov. Zásoby však došli už v Jesenskom a tak sme zvyšok cesty cez zahmlené okná vlaku vychutnávali výhľad na okolitú zamračenú krajinu. Tisovec nás privítal(ako ináč) dažďom. Nám to však vôbec nevadilo a vyrazili sme po tvrdom asfalte hore do Muráňa. Kvapky dažďa(niektoré dosahovali veľkosť pingpongových loptičiek) nás bičovali celou cestou. Po krátkej debate pri “ čaji“ sme vyrazili na planinu. Viditeľnosť bola nulová(všade hmla), možno preto sa zdalo stúpanie nekonečné, ale aspoň prestalo pršať. Ako prvý došiel na prvé stanovište(Veľká lúka) podpredseda. Kubko a ja sme výpravu zodpovedne istili odzadu. Takto nám to v podstate vydržalo až do konca výpravy. Po krátkej chvíli sme pokračovali v stúpaní popri Poludnici ,Maretkine na Gajdalovu čistinu, kde z neznámych dôvodov červená prestala byť značená. Potvrdil nám to aj strážca koní, ktorý nám po osviežujúcej debate a fotení sa s huculom ukázal cestu na Nižnú Kľakovú. Už pri jeho svojskom vysvetľovaní smeru cesty sme si však u neho všimli určité rezervy v oblasti pravo-ľavej orientácie. Naše obavy z jeho nedostatkov v danej oblasti sa ukázali ako opodstatnené, keď po takmer dvoch hodinách blúdenia mokrou horou sme našli akurát tak veľké h....(haluze). Myšlienku na návrat sme si aj tak nepripúšťali. Radšej by sme sa stali potravou divokých šeliem, ako ustúpiť späť. Z posledných síl, uzimení, premočení a hladní sme pokračovali ďalej. V tom sa stal zázrak, ako z jasného neba sa pred nami objavila turistka. Ako zmagnetizovaní sme hľadeli na jej ...výstroj a výzbroj. Pomohla nám zorientovať sa v teréne a ponáhľala sa za dvomi kamarátkami. Ostali sme stáť a riešili sme, čo ďalej. Čas a nové okolnosti už stáli proti našim pôvodným plánom. Keďže blúdením v lese sme stratili veľa času, aj napriek obrovskej vôli ísť ďalej sme prijali Kubkove argumenty týkajúce sa výlučne časovej a hladovej tiesne a vybrali sme sa smerom ako turistky. Došli sme na Studňu, kde sme sa napojili na žltú. Nasledovala Ľadová jama na Muráni a pokračovali sme po asfaltke dole popri Veľkom Cigánovi a Haluškovej jame až na Veľkú lúku. Odtiaľ sme sa po modrej vybrali na hrad Muráň. Míňali sme Wesselenyiho jaskyňu, ale pre nedostatok času sme si ju neprezreli. Keď sme dorazili na hrad, hmla ustúpila. Vykuklo slniečko a aspoň niečo nám Muránska planina odhalila zo svojej krásy. Hrad bol skvelý, pripomínal orlie hniezdo na vysokej skale(však sme sa aj zadýchali, kým sme sa tam vytrepali). Výhľad z hradu bol supermegahifibombašpičkový. Po návšteve hradu sme pokračovali ešte kúsok po modrej a neskôr opäť po asfalte dole do Muráňa. Z Muráňa sme sa do Tisovca vracali už po známom asfalte. Cestou som si všimol prichádzajúce mračná. Úmyselne som zaostal za chlapcami a vychutnal si besnenie tohto hurikánu(kvapky miestami dosahovali až veľkosť tenisovej loptičky). V Tisovci sme doplnili energiu v miestnej reštaurácii a nastúpili na vláčik – motoráčik, ktorý nás doviezol až domov. Výborná akcia, škoda toho počasia, ale určite sme tam neboli naposledy.           Cyklomaratón Hradište - 28.7.2007 (cca 31 a 51km)
Report onedlho...
                    Ostatné foto na ktorých sme aj my: http://www.cyklo.sao-tatry.sk/zobr_foto.php?ake=9
Napoly Ipolytarnóc... 15.7.2007 (cca 42-44-76-91km)
            Na Kurínec v trojke - 8.7.2007 (cca 50km)
Konečne sme sa dočkali tejto túry, len škoda, že nie v hojnejšom počte. Ale aj tak sme si to v trojke " užili" ... Podpredseda ako správny člen neotáľal a dorazil na túru po svadbe, ktorá u neho skončila o piatej ráno a už o desiatej bol pripravený krútiť. Ani predseda sa nedal zahanbiť. Soplíky mu tiekli, no zaťal zuby a začal sa cestou liečiť, pretože Oskar začal páliť fest, predseda sa potiť, čo mu len prospievalo. Dúfam. Hneď na úvod začalo stúpanie na chatu pod Bučoňom. Odtiaľ sme pokračovali viacmenej nenáročnou hrebeňovkou, ktorá sa tiahla medzi lesom a poliami, či lúkami. Tu sme si užívali výhľady na Budinské Lazy, Poľanu, či Klenovský Vepor, Ragáč, ba aj Steblovú skalu...
Oskar postupne znásoboval svoju silu, tak sme si zatiaľ vychutnávali prejazdov ukrytí v lese. Na Kurínec sme nakonies došli kúsok
pozmenenou trasou cez dedinky Mojín a Dúžava. I tak še dá... Ešte predtým sme však absolvovali pekný zjazdík, taký skoro single track, len škoda, že bol krátky. Po ohliadnutí sa po " areály" , v ktorom pribudli tenisové kurty za akože nekresťanské peniaze, sme konštatovali, že nič nové. Pomaly to ta chátra, uvidíme, či sa to v najbližších rokoch pozviecha, plány, že vraj sú...
Konečne sme si posadali do miestneho bufetu na obligátne občerstvenie v podobe penivého moku. Po dlhšej debate, aj opálení sa, sme
vyrazili späť. Pokračovali sme cez hrádzu, popri chatovej oblasti, až sme sa dostali na modrý cyklistický chodník, ukrytý v lese. Ten sme potom opustili nad Gemerčekom, odkiaľ nás čakal nezáživný asfalt. Zo začiatku sa to ešte dalo vydržať, ale s pribúdajúcimi kilometrami to začalo nahlodávať naše čisté, pravé bikerské duše. Preto sme volili v Blhovciach odbočku na Konrádovce k minerálnemu prameňu. Takto sme časť spiatočnej cesty mohli absolvovať lesom, predsa pre nás oveľa prijateľnejším terénom. Lenže tu v lese nás čakalo prekvapenie.
Časť úseku trate, ktorým sme minulé leto bez problémov jazdili, bol tentoraz oveľa viac zarastený, nevychodený. Dôvod sme zistili až dole v Šíde, kde bola hneď pred vstupom do dediny jedna veľká zamknutá a oplotená brána. Po vyslovení zopár nespisovných vetných spojení na adresu dotyčného, sme museli biky a nás prehadzovať cez pomerne vyšší plot. Škoda tohto, takto teda musíme pozmeniť našu zabehanú trasu, avšak riešenie existuje (viď popis trasy Konrádovský okruh v sekcii Trasy). Po tomto intermezze sme si to ešte stihli popri miestnom cintoríne do terénu, aby sme čo najdlhšie odolávali asfaltovici. Nakoniec sme sa jej predsa nevyhli, ale to nám domov ostávalo len kúsok, kde sme nakoniec úspešnú a prakticky pohodovú akciu zavŕšili vo Fukase.
         
Neoficiálne Lučeneckým lesom - niekedy v júli v neskorých poobedňajších hodinách
    
Poľanou... 24.6.2007 Dňa 24.6. sa elita klanu predseda, podpredseda a cyklovzor Kubko (vedúci výpravy) rozhodli zameniť nedeľný obed a ničnerobenie za dobitie najvyššej sopky Slovenska – Poľany. Keďže Poľana nie je žiadny krtinec a mnohí ju prirovnávajú ku gigantom Himalájí, neriskovali sme a do Detvy, učupenej pod jej majestátnym vrcholom sme dorazili “ super rýchlym“ osobným motorovým vláčikom.
Odtiaľ sme vyrazili smerom na Skliarovo. Pokračovali sme hore-dolu cestičkou cez nádherné lazy pod Poľanou neďaleko Kaľamárky,
Melichovej skaly, cez Bystré – Vrátka, popod Malčekovu skalu, Raticov vrch, ... až sme dorazili k Dolnej Riečke. Tu už začalo skutočné stúpanie. Začali sme frčať (ja fučať) hore kopcom a ako sme stúpali, postupne sa nám odkrývali nádherné scenérie a výhľady na okolité kopce a pohoria. Malý “ technický“ problém v mojom prípade spôsobil, že Vladko sa od nás odtrhol a dorazil k horskému hotelu o čosi skôr ( “ len“ o 20 minút), ako my s Kubkom, ktorý ako správny vedúci výpravy mi pomohol. Po výbornom čaji v hoteli Poľana a rozhovore o premnožení sa medveďov v našich lesoch sme po červenej vyrazili dosiahnuť vrchol (Poľany).
Po jeho dosiahnutí a krátkej pauze sme pokračovali cez Strungu na Kopce (výhľad jak..., to treba vidieť), kde sme odbočili na modrú značku. Tu začal les, v akom ešte nikto z nás nebol (superhifibombašpica), panenská príroda, fantastické stromy, medzi ktorých korunami chýbala už len baba-jaga na metle. Ako sme postupovali, les začal hustnúť a nám začalo rednúť. Kubko nám síce predviedol svoju teóriu obrany proti medveďovi, ale keďže v praxi ju ešte nikto nepoužil, veľmi sme jej nedôverovali. Napriek tomu sme hrdinsky pokračovali ďalej a postupovali nebezpečnou a nervy drásajúcou divočinou, kde každý strom mohol byť potencionálnym úkrytom nejakej hrozitánskej divokej šelmy, číhajúcej na naše životy.
Tu treba osobitne vyzdvihnúť hrdinstvo predsedu a podpredsedu, ktorí (ako skutočný chlapi) bez debaty obsadili najnebezpečnejší predný a zadný koniec výpravy a vydržali tak až po koniec lesa. Cestou som zbadal aj obrovskú vretenicu. Ostatní ju síce nevideli,
ale isté je, že v tom kroví dačo šuchotalo! Po modrej sme prechádzali cez Záhorskú skalu, Kľuku, Pätinu, až sme sa dostali na asfalt pred Lomom nad Rimavicou. Tu sme doplnili vitamíny a pitný režim a pokračovali po asfalte dole cez Hriňovú až do Kriváňa a odtiaľ vláčikom(hurá rýchlik) domov. Krásna akcia, určite zopakujeme!
        ujpess Éj, na Javore dobre... - 10.6.2007 (cca 65km)
V túto nedeľu sme vyrážali už o ôsmej autom do Lučenca na benzínku pri Lidli. Počasie vyzeralo tak, že nám bude priať. Pripravili sme
teda biky, aj nás a išli si najskôr dofúkať duše, pre zmenu na benzínku pri Hypernove, keďže nás mala čakať viac menej asfaltka, no
našťastie taká viac kopcovitá. Tak teda pohli sme do Haliče, v St. Haliči sme sa pristavili pri drevenej zvonici. Ďalej nás čakal viac menej
nezáživný prechod do Tuhára, ale chvalabohu viedol viacmenej lesným prostredím, tak sa to dalo vydržať. Obrat však nastal na konci
dediny, kde sa už cesta začala pomaly dvíhať, pre nás viac prirodzeným spôsobom. Po pravej strane sme už začali registrovať prvé
výhľady napr. na hrad Divín, kus Ružinskej priehrady...
Nakoniec to nebol až taký stupák ako sme čakali, ale stál za to. Pred vstupom do Budinej sme pre istotu nakukli do mapy, či ten kopec
nad Budinou nie je náhodou náš Javor. Mapa nás však utvrdila, že nie, tak sme opäť začali šľapať popri tomto kopci ďalej vyššie. Po chvíli intenzívneho šľapania sme sa dostali na Kamennú, také vyvrelé skaly sopečného pôvodu, odkiaľ bol 360 stupňový výhľad. Zbadali sme aj náš Javor, aj dve husté oblačné búrky po stranách, ktoré nás nakoniec pekne minuly a my sme ostali suchí. Cestu hore na Javor sme prakticky našli intuitívne, na vrchole sme sa zapísali do knihy (čo sme napísali, neprezradíme, prídte sa kuknúť na to). Nejaké fotky sme porobili, cestou naspäť sme sa pokochali výhľadom hlavne na Poľanu a príľahlú krajinu detviansku...
Teraz nás čakalo vytúžené občerstvenie na salaši Juraj. Keď sme sem dorazili, bol tu úplny kľud, len my traja, no ani sme sa nenazdali
a behom pár minút to tu práskalo vo švíkoch. Po dobrých haluškách s pivečkom sme nasadli na naše tátoše a pokračovali naspäť cez
Ábelovú a Polichno. V týchto fázach sa do nás Oskar silnejšie opieral, oberal nás o sily, ktoré sme nutne potrebovali pri výšľapoch do
kopcov. Vydržali sme, dokonca sme aj jeden defekt v Polichne riešili, teda Petross. Odtiaľto nasledoval prudký zjazd, pri ktorom sa dá
vyvinúť pekelná rýchlosť. My sme nebláznili a aj tak sa rýchlosť vyšplhala tesne pod 70km/h. Po ňom nám ostávalo prešľapať už len
cez St. Halič až k východiskovému bodu. Tu sme to nakoniec v zdraví a plní eufórie z vydareného výletu zabalili a pobrali domov v ústrety
svetlejším zajtrajškom...
           
              Deň I. 1.6.2007 (Kriváň – Hriňová – Biele Vody – Látky) - cca 33km Konečne nastal deň D, hodina H, minúta M, teda odchod rýchlika do Kriváňa. Nakoniec sme doň nasadli traja členovia (Matt, Ujpess
a Petross). No našťastie sa k nám večer ešte pripojili ďalší dvaja (Anjel a Vlado). Po vystúpení z vlaku sme sa pre istotu občerstvili
(nealkoholicky) v pristaničnom bufete. Potom sme sa vybrali nudnou asfaltovou rovinou do Hriňovej. Tu Ujpess kúpil Pepa na podkúrenie,
z ktorého bol Petross úplne hotový. Nasledoval pomalý presun popri vodnej nádrži, kde sa Ujpess skoro položil k zemi, keď v zápale
ukazoval na " partizánsky" bunker popri ceste za jazdy.
Všetko chvalabohu dobre dopadlo a tak sme mohli nerušene pokračovať odbočkou z hlavnej cesty na Biele Vody. Tu už začínali naše duše bikerské pookriavať. Tichá cestička, taký iný les, aj Slniečko svietilo, skrátka sa nám šlapalo sveta hej. Avšak onedlho sa spoza jednej zákruty vyrojilo tmavé mračno, ktoré neveštilo nič dobré. A naozaj, pred posledným stúpaním sa celkom svižne rozpršalo, neskôr ešte dážď viac zosilnel. To sme už boli v dedine, kde sme sa uchýlili pod takú drevenú garáž, kde sme prečkali najsilnejší lejak. Petross s Ujpessom mali nepremokavé bundy, ja nie, tak som sa aspoň prezliekol do posledného suchého, čo som mal k dispozícii. Čakanie sme využili na malé občerstvenie a potvrdenie si cesty ďalej.
Tá potom ďalej viedla popri vleku prudkým, teraz trávnatým svahom. Akonáhle sme naň vstúpili, tak sme hneď všetci mali premočenú obuv (aj tú nepremokavú) a neskôr niektorí aj výškovú nemoc. No prehupli sme sa cez to a aspoň sme si pri zastávkach užili akotaký výhľad na Poľanu. Škoda, že nebola lepšia viditeľnosť. Teraz vlastne nasledovala hrebeňovka ku krížu, odkiaľ sme klesali až na hlavnú cestu, po nej opäť hore na sedlo Prašivá a už len pár sto metrov k vytúženému cieľu. Rýchlo sa zakúrilo, ja som si zhodil zo seba mokré veci a prehodil cez seba deku, co som nasiel na chate. Takto sme sa asi po polhodinke dočkali zvyšku osadenstva, ktorí nám doniesli komplet výbavu (predovšetkým suchú). Vybalili sme sa a konečne sme začali prípravy na večeru. Dohodnuté bolo opekanie špekačiek. Dobre sme si ich pripiekli, trochu ochutnali vínka, skryli biky a najedení sme ešte kecali vo vnútri o ďalšom postupe na nasledujúci deň.
      Deň II. 2.6.2007 (Látky chata – Lom n. Rimavicou – Sihla – skoro Hronec – Čier. Balog – Lom n. Rimavicou – Látky chata) – cca 68km
Na druhý deň sme si najprv dopriali výborné raňajky (kuchár-majster Vladko to všetko dobre zmanageroval za výdatnej pomoci čerstvej
inginierky Andrejky). Ešte predtým nás však všetkých hlasným magnetofónovým budíčkom zobudil náš predseda. Nasledovala príprava bikov, kontrola výstroja, oblečenia a moholo sa vyraziť. Ohľadom počasia nebolo nič nové, zamračené. Nám to však neprekážalo
a rýchlo sme sa zahriali pri prvom stupáku ku krížu. Tu sa nám veľmi osvedčili naše trúbky, ktoré boli v povinnej výbave, ktorými sme oznamovali medveďom, kde sme... ale aj tak neprišli pozrieť, aj foťáky boli...
U kríža samozrejme padlo spoločné foto a hajde ho do Lomu nad Rimavicou. Tu sme nachvíľu doplnili tekutiny a pokračovali do Sihly, odkiaľ sa vlastne začínala cesta, ktorá viedla údolím Kamenistého potoka. Ten zo začiatku krásne meandroval popri ceste. Nasledujúce kilometre sme si užívali, pretože prakticky ani šľapať nebolo treba, vkuse sa šlo okolo 25 km mierne dolu, až sme zívať poniektorí začali. Ešteže bol po ľavej strane tajch Hronček, pri ktorom sme kus pookriali, pofotili, rozhýbali a o chvíľu sme sa mohli vydať ďalej. Počasie sa doteraz držalo, no o chvíľu už dal dážď o sebe vedieť. Opäť sa rozpršalo a asi 8 kilometrov sme išli
v ňom až do koliby pod Urbanovským vrchom v Čiernom Balogu. Tu našťastie mali altánky pod ktorými sme rozvešali mokré veci, prezliekli sa do suchých a dopriali sme si výdatné jedlo (aj výdatnú obsluhu). Nálada aj napriek dažďu bola výborná, dokonca keď sme " dokvasili" po jedle aj pršať prestalo. Rozlúčili sme sa a čakal nás krátky, ale o to strmší stupák domov po asfaltke do sedla Tlstý Javor.
Bol nekonečný, ale postupne sme ho zvládli všetci a o chvíľu sme si oddýchli opäť v krčmičke v Lome nad Rimavicou. Odtiaľ nám už zostávala známa časť trasy ku krížu, potom dolu ku asfaltke a opäť hore do chaty. Po celkovej očiste seba samých sme si pripravili slovenskú večeru (klobáska, olivy, slanina, paradajky, pivo) - skrátka potrebné vitamíny a energia. Neskôr sme išli hrať kolky (ruské) pri ktorých sme si určili naše pravidlá, takže o zábavu bolo tiež postarané. A nakoniec po úspešne zakončenom dni nám nič nebránilo sa vložiť do postieľok do nasledujúceho rána.
      Deň III. 3.6.2007 (Látky chata – Lom n. Rimavicou – Hriňová - Kriváň) - cca 34km
Nasledujúce ráno nás opäť vítalo dažďom. Po opätovnom predsedovom magnetofónovom budíčku sme ešte ostatní chvíľu lenošili
a potom zišli dojesť zásoby na raňajky. Po nich nasledovala porada o nasledujúcom dianí. Našťastie aj napriek nepriazni počasia
prešiel návrh, aby sme šli domov o 16tej z Kriváň a nie o 11tej. Nakoniec sa to ukázalo ako správny ťah, pretože dážď ustal a my
sme sa mohli pobrať cez klasiku ku krížu, Lomu n. Rimavicou a odtiaľ pokračovať po asfaltke cez Hriňovú do Kriváňa. Ešte predtým sme chatu dali do poriadku, predseda po nás dokonca aj povysával izby, asi ho budeme voliť aj nabudúce...
Cesta ubiehala pokojne, času sme mali dosť, poslednýkrát sme sa zastavili v krčmičke v Lome. Potom sme si konečne mohli dolu zjazdom (nič proti " cesťákom" , ale nechápem...). Konečne sme uvideli prvé kriváňske domy a už len chvíľku šľapať ku Gáboríkom na obed, kde sme teda zakončili pre nás veľmi úspešnú akciu. Jediné čo nás tak trošku trápilo bolo to, že nebolo nič z výhľadov na Nízke Tatry, ktoré by inak boli ako na dlani. No nakoniec sme sa (si) otestovali (výstroj) v daždivom, vlhkom prostredí a dospeli k záveru, že ak brutálne neleje, tak je to tiež zaujímavá bikovačka, ktorá ma svoje čaro. Bikovaniu zdar! m@tt
      Nedalo nám a museli sme pred nedeľňajším obedom vyraziť na nejaký kratší švih. Boli sme len traja ( ja, Petross a " Easy" )
a tak sme sa vybrali už notoricky známym rátkarským stupákom, no našťastie na vrchole sme nečakane zabočili doľava.
O chvíľu sme nostalgicky pospomínali na branné cvičenia, pretože naše kolesá sa odvaľovali na miestach ich konania. Ďalej sme postupovali len podľa nášho dobre vyvinutého orientačného zmyslu, ktorý nás vlastne iba raz sklamal. Aj to len preto, lebo sme
sa už po 2/3 trasy radšej vrátili späť na istú odbočku v dôsledku zväčšujúceho sa počtu malinčia a " agáčia" , vlastne celkového zarastenia cesty. Daná odbočka nás vyviedla na pole pred Šikovom.
Z neho sme sa nasmerovali na poľnú cestu a hajde opäť stupáčikom naspäť do lesa. Z neho sme o chvíľu vyšli do údolia
bodliakov. Odtiaľ sme museli vytlačiť naše tátoše prudkým stupákom, ktorý sa však odvďačil úchvatným výhľadom. Potom
sme vlastne pokračovali hrebeňovkou pred Primáš a hajde dolu Primášom až domov.
m@tt
        Keďže sa u nás prehnala búrka, neodolali sme a na druhý deň sme vyrazili k jej epicentru, teda presnejšie cez Kľačanský profil
k Trebľovskému vysielaču, cez Šikov do Šiatorskej Bukovinky a späť do Fiľakova. Konečne sa s nami vybral aj náš najskúsenejší
Tatoo Ufo. Počasie bolo ideálne, v lese sa atmosféra ani nedá opísať. Trať vcelku bola tiež dobre prechodná. Avšak natrafili sme
na úsek, kde sme sa hore výjazdom šmýkali ako na lyžiach v lete. Od času ako viacmenej popršalo, tak vegetácia v lesoch zbujnela,
zozelenela, zhustla, ale stále je to s minimom mušiek, ešte sa to dá zvládnuť.
Opäť sme si užili zjazd do Malej Ratky. Tu sa však naše cesty rozdelili, pretože ja s Petrossom sme ešte pokračovali cez Šikov do Šiatorskej Bukovinky, kde sme mali na chvíľu navštíviť učiaceho sa Anjela. Ešte šťastie, že tam bol, lebo posledné metre sme ťahali
o veľkom hlade. Na chatke istila wifon polievka, paštika, chlieb, paradajky a kura. Čisté bike hody. Však sa nám aj ťažko odchádzalo, ale nakoniec sme to zvládli a šťastne dorazili domov.
m@tt
      Kostnou dolinou... - 12.5.2007 V sobotu 12.5. najvyšší manažment (fešáci predseda a podpredseda) po krátkej diskusii a výmene komplimentov vyrazili spred gymnázia dobiť Mont RAGÁČ pri Hajnáčke. Počasíčko bolo fa..(jn), vetrík sa neje...(žil) a náladička stúpala spolu s nadmorskou
výškou. Vyrazili sme cez Jakubovu dolinu do Čamoviec a potom asfalt do Hajnáčky. Tu sme trocha pokvasili na námestíčku a vydali sme sa smerom na Kostnú dolinu.
Kosti sme síce nevideli žiadne, ale dočítali sme sa, aké by sme mohli vidieť, keby... . Keďže téma nás veľmi zaujala, pokračovali sme po krátkej chvíli stupáčikom až k rázcestiu a keďže Vladko dal na moje orientačné schopnosti, vybrali sme sa nesprávne doprava. Ale nám to vôbec nevadilo, pretože na konci tejto cesty nás čakal úchvatný výhľad na Gemerský Jablonec a spol.. Vrátili sme sa späť na rázcestie a stúpali po ľavej ceste až hore do kameňolomu, kde cesta opäť končila. Tu sa však naplno prejavila VLADKOVA absolútna
a geniálna objaviteľská a orientačná schopnosť a objavil cestu ďalej.
Potom sme už po tejto nádhernej a panenskej cestičke (ktorú okrem nás poznajú ešte tak divé svine a srnky) ochkali a achkali nad krásou a výhľadom, až kým sme nedorazili na vrchol (Ragáča). Ten sa opísať nedá, treba ho zažiť. Po chvíli odpočinku sme po zelenej zišli na Salonkáš a odtiaľ domov. Cestou sme ešte videli tri krásne srnky, dvoch chrústov, jedného bažanta, veľa mravcov a krásneho jastraba (asi) na strome. Akciu sme ako vždy zakončili v kr...(uhu) najbližších.
Ujpess
      Na základe pozvania usporiadateľa Hornohradského cyklomaratónu sme sa ja spolu s Petrossom vybrali pozrieť na časť tohtoročnej trati tohto maratónu. Nakoniec sme sa stretli 8mi na pumpe na Brezničke. Viacmenej všetko " starí" známi (Jožko Sakala, Igor Ďuriška, Peťo Séleš, Rado Oravec...). Takže od pumpy sme sa vydali na zaujímavú púť okolitými kopcami. Počasie k nám tentoraz nebolo také prívetivé, bolo dosť chladno a zamračené, a ešte k tomu fúkal silnejší vietor.
My dvaja sme sa museli inak obšívať za ostatními, ktorí už mali v porovnaní s nami poriadne najazdené, takže výjazdy boli pre nich malinou. Petross mal konečne po mesiaci k dispozícii svoj bike, takže kondička o niečo nižšia, no odhodlanie vysoké. Postupne sme si prešli niektoré úseky trate, napríklad výjazd na Šutovu jamu, dlhší zjazd do Málinca, prakticky sme stále stúpali a klesali v peknom lesnom prostredí, samozrejme aj s množstvom výhľadov. Po niektorých zjazdoch nám normálne mrzli prsty na rukách, no prežili sme. Po obede vyšlo aj Slniečko, ktoré nás trošku ohrialo. Celú vydarenú akciu sme zakončili v Kanade, teda v podniku v Poltári na Kanadskej ulici, kde sme si dali zaslúžené teplé jedlo. PS: Týmto by sme chceli všetkých pozvať na túto maratónsku trať, na ktorej si užije každý, či hobbík, či zapálený športovec, či rodiny s deťmi... m@tt
        V túto sobotu sa malo ísť na Kurínec, avšak po dohode sa to radšej opäť preložilo na inokedy. Počasie sa ma lo k svetu, bolo len
trochu zamračené, ako na dážď, no nezačalo pršať. Vybrali sme si minulotýždňovú trasu, no tentoraz sa absolvovala ôsmimi bikermi.
Výhľady už neboli také ako minulý týždeň.
Konečne sa s nami vybral aj Petross, síce na požičanom biku od Vlada, spolu s Anjelom, ktorých sme už dlhšie postrádali. Po opatrnom zjazde pri bani, výnimkou bol Turbo Tomi, ktorý to zjazdil akokeby sa jednalo o malý zjazdík, sme si dali prestávku
v krčmičke v Trebeľovciach. Laurovci aj pojedli, ostatní aj popili. Od krčmy sme pokračovali prakticky len štyria, pretože Pertoss
mal na požičanom a " malom" biku dosť a ostatní ho nenechali v štychu.
K samotnému vysielaču vedie strmšia asfaltová cesta (podobná ako na Bučoň). Od vrcholu sa našťastie dá pekne prejsť po chrbte peknými lesnými cestičkami až do Malej Ratky. V stúpaní od Ratky do Fiľakova sme dobehli druhú polovicu bikerov a celú akciu sme zakončili na dočerstvení " U Ľuba" .
m@tt
        V znamení istej predtuchy som sa vydal ako vždy pred miestne Gymnázium. Čakal som akademických päť minút a pre dnešok som
sa vydal sám krútiť pedálmi. Ostatní avizovali, že dnes im to z rôznych dôvodov nevydáva a tak padla voľba na Kľačanovský profil.
Vlastne nebol som až tak sám, bol so mnou aj môj malý nový Gumko Trubač Smejko...
Počasie nebolo až tak príjemne teplé, ale keď prestal fúkať chladný vietor, bolo fajn.Išiel som pomalším vlastným tempom, aby som
sa veľmi nespotil a nedal tak šancu prechladnutiu. Po nastúpaní na „ profil“ sa mi sa mi krajina odvďačila peknými výhľadmi na okolité
kopce (Belinské skaly, Poľana, Bučoň, veža Šomošky, v diaľke aj Kráľová hoľa...). Trasa po celý čas bezproblémová čo sa týka
zjazdnosti, dokonca až veľmi, no v tomto období je to viac menej samozrejmé, keďže sa ešte vegetácia tak veľmi neprejavuje.
Cestou som videl zopár zvieratiek: mŕtvu líšku, dvoch na hlavu útočiacich chrústov, bociana na poli... Nakoniec aj osamelá jazda mala
svoje čaro. Zastal som hocikedy a hocikde, pokochal som sa dosýtosti, všimol som si také miesta, ktoré by som pravdepodobne
s ostatnými v spoločnom nasadení možno aj prehliadol, ale inak som si teda užíval prírody a samoty. Skrátka pohoda medzi mňou,
zemou, nebom a vesmírom...
m@tt
      Na najvyšší vrch v okolí... - 14.4.2007
Ďalšia sobota ako vyšitá čo sa týka počasia, takže kto mohol nasadol na svoj bike a vyrazil spoločne s ostatnými smerom na najvyšší vrch našej oblasti a to Karanč (729m). Tentokrát sa nás zišlo sedem statočných. Opäť k nám pribudol nový Ufo člen až z Holiše,
teda Zoli. Dobre naladení sme sa teda vydali v ústrety nášho cieľa.
Sprvoti sme odvaľovali naše kolesá po asfaltke až po Somoskóújfalu, odtiaľ však už začínal pravý terén až na vrchol. Slnko dávalo
o sebe vedieť, hlavne keď sme sa nachádzali na kamenisto-asfaltovom úseku, kde nás nechránili stromy, pieklo ako v lete. Neskôr
cesta naberá na strmosti a technickosti, z tejto strany je čo robiť peši a nie ešte aj s bikom, no ani to nás neodradilo od vytúženého
cieľa. Na samom vrchu sa nachádza asi 25 metrová železná vyhliadka. A tá stála za to. Dnes boli vidieť Vysoké Tatry (napr. Kriváň),
Nízke Tatry (Kráľova Hoľa), Veľká Fatra, Mátra..., skrátka fascinujúci výhľad a to nie vždy je takto všetko vidieť!
Na tomto mieste musíme spomenúť, že dvaja statoční (Laurissimo a Talizmanka) šli nakoniec zo slovenskej strany (kvôli neplatnému
OP), takže sme sa s nimi stretli na spiatočnej ceste na slovenskej strane, neďaleko vrchola. Nasledoval dlhý pekný zjazd prakticky
až po jazero v bývalom šiatorskom kameňolome. Odtiaľ zase asfalt až po miestnu Pepitu vo Fiľakove :) ... a príjemne strávený slnečný
deň bol úspešne zavŕšený.
m@tt
            Otvorenie sezóny zahájené! V piatok o jednej sa stretli „ ustanovujúci“ členovia pred gympľom, aby otvorili nadchádzajúcu sezónu v
tomto regióne. Takže Pišta, Vlado, Maťo, Peťo a náš už nový člen Tomi (alias Turbo) vyrazili po krátkej porade na Pohanský hrad.
Veľmi si ceníme odhodlanie Petra, ktorý si len pred týždňom zlomil novú prehadzovačku, no neváhal s namontovaním starej, prišiel
s pošramoteným zdravím a dotiahol to až po Šurice, kde mu aj stará prehadzovačka začala vypovedávať službu. Česť jeho bojovnosti,
uvidíme ako mu to dlho vydrží :). Počasie prialo, mušky zatiaľ nedotierali, v lese sucho...
Výhľad ako vždy neodolateľný, vetrík p ofukoval, skrátka pohanská klasika. Po relaxe sa vybrali naspäť cez Obručnú. Museli si dávať
dolu zjazdom pozor na zradné lístie na ceste, ktoré zakrývalo komplet cestu (však poniektorí okúsili...) Cestou sme sa ešte zastavili
na obligátne občerstvenie v Radzovciach a po príjazde do Fiľakova sme mali za sebou tri a pol hodiny pohody za sebou...
m@tt
          |
